Naši rodičia sú žriedlom skúseností, ktorými nás obohacujú každý deň. Mali by si však zachovávať veselú myseľ. Nie nadarmo sa tvrdí, že veselá myseľ je polovica zdravia. S veselou mysľou sa omnoho lepšie znášajú najrôznejšie zdravotné neduhy, ktoré so sebou seniorský vek prináša.
Často sledujem jednu dámu pripútanú na lôžko na našom Alzheimerickom oddelení. Má krásnu tvár, plnú pokory a vyrovnania s osudom. Leží, nehýbe sa, slovka nevydá, ale jej nežná tvár skrýva v sebe tajomstvá, nevypovedané slová. Vtedy mávam pocit, ako by sa jej posteľ stávala ostrovom a nič ju nespájalo s pevninou, na ktorej žijú ľudia. Akoby neboli ani mosty ani lode.
Stojím nad jej lôžkom a zamýšľam sa nad významom slova útecha. Utešovať znamená nájsť a vysloviť slová, ktoré budú určené iba jej a preniknú až do jej srdca. Utešovať znamená vyrieknúť slová, ktoré sa dotknú srdca postihnutého, ktoré mu otvoria nové horizonty a poskytnú pevnú oporu. Utešovať znamená vstúpiť k niekomu, kto sa uzavrel do seba, komu núdza zavrela srdce a ústa.
Ale musia to byť iba slová?! A čo tak hudba? Spojenie slova a hudby ?
Poznám milých a obetavých ľudí, ktorých poslanie je nosiť radosť medzi choré deti. Ale úsmev predsa nerozlišuje ani vek ani pohlavie, tak som ich oslovila, aby prišli k nám. Aby sa stali jedným z tých mostov, vďaka ktorému prinesieme jas a radosť srdca do izieb klientov. Sú to zdravotní klauni „Červené nosy“. Sú pravidelnou súčasťou nášho domova sociálnych služieb v Seniorville Jablonové.
S napätím a so zatajeným dychom sme vstúpili do izby onej dámy. Pán klaun vylúdil potichúčky do uška jemné tóny balady za sprievodu príjemného hlasu pani klaunky. Prvú minútu sa nič nedialo, nastávalo sklamanie. Zrazu sa krásna tvár dámy prebúdza, začína hýbať nemo ústami, mimikou vrások reaguje na pieseň. Vtedy som pochopila význam vety, že vrásky sú cesty, po ktorých kráča úsmev. Pomocou sily tónov sa nám podarilo prejsť vytvoreným mostom hudby a aspoň na chvíľu vstúpiť na ten jej ostrov a dotknúť sa jej srdca.
Druhý príklad krásneho poslania hudby je klient po úraze, stratil pohyblivosť tela mimo hlavy a krku. Leží celé dni s nádejou na zlepšenie svojej situácie. Jeho stav ho ponára do samého seba, nechce komunikovať s okolím. Nakoľko donedávna vyučoval angličtinu, bol to náš most, vďaka ktorému sme sa chceli k nemu čo najviac priblížiť. Naši klauni ticho vstúpili do izby, predstavili sa. Zahrali veselú scénku študentov na skúške. Skúška spočívala v anglickej pesničke podľa želania pána docenta. Pán docent sa začal usmievať, prihováral sa im anglicky. Skúška študentov dopadla na výbornú. Pán docent bol tak milo prekvapený, že ako prejav uznania všetkým zaspieval tú „svoju“. Podarilo sa nám tak postaviť pevný most na jeho ostrov, pomocou ktorého sa oslobodzuje postupne od minulosti, jeho srdce sa spojilo s jeho telom a začína čoraz viac vidieť to svetlo, čo mu v diaľke žiari.
Naši klauni a ich hudba sú naše veselé svetielko počas dňa a my zase pre nich utvrdzovanie toho, že úsmev v chorobe nemá sekundovku na hodinách, nemá svoju noc a deň. Ale má svoju silu a čaro, ktorá je nemerateľné a jeho platidlom je reč srdca.
Na úsmev nie je nikdy neskoro. Preto keď sa lúčime, lúčime sa s úsmevom , ktorý vždy vraví „do skorého videnia“.
Henrieta Valková, riaditeľka Seniorville Jablonové
pošli do vybrali.sme.sk
Príspevky
