Belgický psychoterapeut a kontextuálny umelec Pierre Mertens v spolupráci so Spolkom sv. Vojtecha a občianskym združením CompanyArt prichádzajú na Slovensko s knižnou novinkou Tulipány v novembri. Kniha vznikla z autorových zápiskov, keď navštevoval pacientku s Alzheimerovou chorobou a jej manžela. Jednoduchým jazykom v nej odkrýva príbeh o tom, s čím sa denne stretávajú ľudia, keď do ich života vstúpi táto záhadná a nevyliečiteľná choroba.
„Prekvapilo ma, že ako prvá sa stratilatvorivosť,“ hovorí o svojej skúsenosti Pierre Mertens (1953), uznávaný psychoterapeut a kontextuálnyumelec. „Na začiatku som totiž predpokladal, že ak sa stráca pamäť, bude narastať túžba po expresívnom vyjadrení sa, no práve kreativita vymizla ako prvá.“
Od napísania knihy začiatkom deväťdesiatych rokov 20.storočia liečba Alzheimerovej choroby postúpila a boli vyvintuté lieky spomaľujúce jej priebeh. „Tieto lieky odďaľujú najťažšie štádiá Alzheimerovej choroby. Pri správnej liečbe dokážu predĺžiť aktívny, plnohodnotný život postihnutého a uľahčiť situáciu rodine a opatrovníkom,“ vysvetľuje psychiatrička Monika Janíková. Jedným dychom však dodáva, že ani lieky nedokážu zvrátiť či zastaviť priebeh tejto choroby a jednotlivé schopnosti postihnutého sa nenávratne strácajú.
Štatistiky sú hrozivé
Podľa štatistík trpí vo svete Alzheimerovou chorobou 24 miliónov ľudí, pričom sa predpokladá,že každých dvadsať rokov sa ich počet zdvojnásobí. Na Slovensku je evidovanýchvyše 60-tisíc pacientov (štatistika z roku 2008). Odhady hovoria, že do roku 2040 vzrastie vo vyspelých krajinách počet chorých o sto percent a v rozvojových dokonca až o 300 percent.
Pomoc potrebujú nielen pacienti
Po skúsenostiach s pacientmi s Alzheimerovou chorobou považuje autor knihy Tulipányv novembri za dôležité uvedomiť si, že títo ľudia prežívajú iba to, čoje v danom okamihu. To, čo bolo a čo bude, pre nich neexistuje. „Ak to človek prijme, môže byť práve tento okamih nádherný,“ myslí si Pierre Mertens. Za dôležité považuje, aby príbuzní pacientov s Alzheimerovou chorobou získali o tomto ochorení čo najviac informácií, delili sa o starostlivosť s inými a nezostávali v izolácii. „Nesmú sa báť rozprávať o tejto chorobe so svojimi priateľmi i ďalšími príbuznými a keď je to potrebné, požiadať ich o pomoc. Dôležité je, aby mohli chorí čo najdlhšie zostať v domácej opatere.“ Psychiatrička Monika Janíková zároveň dopĺňa, že na druhej strane „nie je hanbou myslieť na posledné, najťažšie štádiá tejto choroby a umožniť chorému pobyt v zariadení, ktoré je prispôsobené na starostlivosť o takýchto pacientova má k dispozícii školený personál schopný uľahčiť aj tie najťažšie štádiá choroby i oddialiť nevyhnutný koniec.“ Kniha Tulipányv novembri, ktorú z francúzštiny preložila Mária Knapová, jenapísaná jednoduchým a poetickým jazykom vo forme denníka. Autorovi užvyšla na Slovensku kniha Liesje. Hľadanie slov o živote a smrtimôjho výnimočného dieťaťa (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 2007).
Príspevky
