Prvý mesiac Seniorville Jablonové II

... Áno je tomu mesiac, čo máme otvorené Seniorville Jablonové II a Alzheimerické oddelenie. Neviem prečo, ale mala som mierne obavy z toho, ako budú dievčatá pristupovať ku svojej práci, hlavne na Alzheimerovom oddelení. Času je málo, každý sa niekam náhlime a zrazu si uvedomíme: Bože kam sa to ponáhľam? Stojí mi to všetko za to? Nemám nakúpené, deti treba vybrať po ceste, manžel zase bude zúriť, že idem neskoro a zase studená večera, neviem či je syn naučený a mnoho ďalších otázok... Pritom celý deň sa nezastavím, padám únavou a ešte sa k tomu so mnou nikto nerozpráva. Mnoho žien v dnešnej unáhlenej dobe takto funguje a ja som jedna z nich! Občas zvažujem, či všetka tá práca stojí za to, prebiehajú mi v hlave myšlienky, ktorých sa neviem zbaviť, než vypadnem z domu, tak sú to myšlienky o deti, aby boli včas v škole v škôlke, či je dostatočne pripravený, lebo som ho nestihla ani dnes preskúšať, a to nehovorím o manželských nezhodách, ktoré sa dejú v každej rodine. S povzdychom som v kráčala do práce a ani som si neuvedomila, ako ľahko som dokázala vypustiť svoje osobné problémy a vhupla som do problémov iných. Zrazu som mala hlavu plnú iných otázok. Bola to zodpovednosť za moju prácu, ktorá sa tiež preplietala v mojich snoch. Sú dievčatá naozaj pripravené viesť Alzhemerické oddelenie? Môžem im plne dôverovať? Sú dostatočne pripravené a zrelé na odosobnenie a vcítenie sa do problémov týchto chorých ľudí? Dokážu uniesť bremeno veľkých citov a využiť dostatočne svoju empatiu, schopnosti, na to, aby dokázali pomáhať? Bolo to ťažké! Preniesť sa týmito otázkami a ubezpečiť sa, že môžem byť kľudná. Až do chvíle kým som neotvorila dvere na Alzheimerickom oddelení! Zrazu som mala pocit, že som v nebi! Všetok stres zo mňa spadol.

Všade kľud, dievčatá debatovali v spoločnosti milých dám, ktoré sa zapájali rôzne do témy "Rodina". Spadol mi kameň zo srdca, keď som videla, akí sú všetci šťastní a spokojní! Cítila som pokoj a príjemnú atmosféru z každého kútika tohto oddelenia. Zrazu som zabudla na moje boľavé srdce a milión starostí, ktoré som mala riešiť. Hlavou mi prelietali príjemné myšlienky a vôbec sa mi nechcelo odtiaľ odísť. Cítila som sa súčasťou ich všetkých a znovu som si uvedomila, že VŠETKO TOTO ÚSILIE STOJÍ ZA TO!!!

Veľká pochvala pre tieto opatrovateľky - opatrovateľky Brichtovej , Fáberovej, Piškovej a Závišovej, ktoré dokázali navodiť príjemnú atmosféru tohto oddelenia a tak pripraviť príjemnú pôdu pre našich klientov na tomto oddelení. :-) Dievčatá máte môj obdiv a veľké ďakujem za všetky tie milé dušičky na vašom oddelení! Lebo ak sa budete cítiť spokojne vy, tak i všetci okolo vás budú žiariť šťastím a nesmiernym pokojom, ktorý je taký dôležitý na tomto i iných oddeleniach. To neznamená, že ostatné dievčatá nepracujú dobre. I keď po rôznych nedorozumeniach, ktoré si MY ŽENY dokážeme občas vytvárať samé (závisť, škriepnosť, zbytočné reči, ktoré si každý aj tak upraví vždy podľa seba, ako mu vyhovujú) . Sú to zbytočnosti, ktoré sa musíte naučiť hádzať za hlavu, lebo vám bránia vidieť tú PRAVÚ PODSTATU!!!

Vážim si nesmierne každú jednu z vás! A i vám ďakujem dievčatá a verím, že už chápete heslo "V jednote je sila!" Ak ja dnes podporím BROŇU ... tak tá mi SAMA zajtra pomôže dvojnásobne, keď ja dnes nevládzem. A to len preto, lebo si vážite jedna druhú a záleží vám na vzájomnej spolupráci.

Pre niekoho táto téma je nepodstatná, ale JA v nej vidím veľké plus pre nás všetkých. Keď si začneme vážiť každého človeka, či je to upratovačka alebo riaditeľka. Každý človek a každé remeslo je dôležité! Preto sme i MY rozdielni, jednému ide lepšie účtovníctvo, druhému zase robí radosť manuálna práca, ale všetci tvoríme jeden celok, ktorý by mal fungovať za vzájomnej synchronizácie.

S pozdravom a veľa síl a trpezlivosti sa lúčim

Monika

Monika Jánošová, vrchná sestra, Seniorville Jablonové